Jankovce v oblasti športu pomerne presne zapadajú do mozaiky športového diania na vidieku východného Slovenska. Možno povedať, že naša obec sa ničím nelíši od väčšiny maličkých obcí. Ináč povedané - možností na športovú aktivitu je tu ako šafranu. Možno aj preto je tu cenená každá možnosť zúčastniť sa nejakého športového podujatia, konaného či už v obci alebo v okolí, pričom takmer 100% konaných podujatí sa dotýka futbalu.
Situácia v obci, sledujúca ekonomickú situáciu v štáte a s tým súvisiaci nedostatok financií, ale najmä vysokú migráciu mladých chlapcov a mužov za prácou, podpísali sa pod skutočnosť, že naša obec už niekoľko rokov nehraje futbal aktívne. Našťastie, mládež svoj vzťah k potrebe pohybovať sa, veľmi nezmenila.
Jankovska mládež, rovnako ako všetci rovesníci, rád športuje. A to aj teraz, keď sú veľkým lákadlom multimédia a sociálne siete. Dedinská atmosféra zápasu mladých chlapcov o loptu alebo puk má stále to svoje čaro, aké mala pred rokmi. Možno povedať, že ani tie podmienky sa veľmi nezmenili. Roky sa futbal hrá na takmer neupravenom ihrisku . Od skorej jari do neskorej jesene. A tú trošku medzi tým vypĺňa hokej - či už na ceste keď sú slabšie mrazy alebo priamo na ľade na tečúcej vode alebo ak bola mokrá jeseň, na nejakej mláke.
Futbal je samozrejme športom číslo jedna. A to napriek tomu, že sa nehrá súťažne, predsa len popoludní a hlavne v podvečer ožíva časť miestneho futbalového ihriska životom. Časy, keď sa hralo na bránky zbité z hrabových drúčkov v robotníckch alebo iných topánkach sú už dávno preč, ale atmosféra, krivé a zriedkavo kosené ihrisko sú stále realitou. Je tu však čaro a skutočný záujem o hru. Chýba vari len atmosféra organizácie kosenia klasickými kosami, ktorá bola 30 rokov dozadu bežnou súčasťou niekoľkých večerov v roku, keď bolo treba pripraviť ihrisko tak, aby bolo možné futbal aj hrať.
Je zrejmé, že aj možnosti pre mládež sa trochu zmenili – už nemusí pásť kravy a na futbal z domu doslova sa vykrádať po tom, ako sa statky domov prihnali. Už nie je v dedine len jedna futbalová lopta, to už je dávno za nami. Ale predsa len chuť naháňať koženú guľu po ihrisku ostala vari rovnako veľká ako to bolo za starších čias.
Asi preto spomínam staršie časy, lebo tí, ktorí s futbalom v obci začínali, už pomaly odchádzajú. Nebolo ľahké presvedčiť v minulosti gazdov ( aj keď už bolo v tom čase JRD), aby sa nechal kus zeme na nejaké behanie za loptou. Ale podarilo sa. Prvé bránky boli iba tak pozbíjané, po čase asi v roku 1971, keď sa rozhodlo, že Jankovce začnú hrať súťažne, sa urobili drevené brány už z hranolov. Ihrisko bolo približne v tých istých miestach ako dnes, len asi o 15 metrov severnejšie a trochu menšie. Súťaž sa hrala do roku 1976, potom sa prestalo. Následne sa súťaž obnovila asi v roku 1979, pričom ihrisko sa presunulo do terajších rozmerov, urobili sa kovové brány a následne aj kovové oplotenie.
Šatne boli – ako inak – na ihrisku, teda pod holým nebom. Čiary sa robili ručne, či už vápnom a sem tam soľou, ktorá vyžrala trávu, aby sa čiary nemuseli zameriavať pred každým zápasom. Financie na šport – dopravu, dresy, futbal – sa zháňali formou brigád hlavne na miestnom JRD, ale aj finančnou podporou samotných futbalistov či ich fanúšikov. Jankovce mali však jeden osobitý zdroj financovania futbalu, ktorý akokoľvek nemá so športom nič spoločné, predsa len bol stabilným zdrojom príjmu do futbalovej kasy. Lebo z počiatku sa chodilo na zápasy nákladným autom, ale neskôr, keď bolo možné objednávať si autobus – náklady na autobus hradil každý rovnakým dielom z vlastného – hráč alebo fanúšik, ktorý šiel na futbal. Ale hlavne fanúšik a po zápase aj hráči prispievali naviac tým, že v autobuse sa vozil stále bufet. Kto si chce vypiť – nech to urobí v prospech futbalu. Veru, ťažko je povedať, či to bolo heslo, že „Alkoholom k športu“ alebo „Športom k alkoholu“, ale takto to fungovalo. Nechcem pohoršovať mládež, lebo pravidlá zákazu používania alkoholu pre mladistvých sa prísne dodržiavali a niektorí hráči ako športovci tiež nepili. Ale podstatné bolo, že chlapi neutekali do krčmy, ale prišli k autobusu, tu si vypili – aj za drahšie ako v krčme – ale pre svoje mužstvo a naspäť na ihrisko. Úsmevné na tom je aj to, že takýmto spôsobom nám prispievali aj fanúšikovia súpera – a tak to, čo sa nezarobilo na brigáde alebo nedostalo podporou v inej forme, to sa do kasy „nalialo“.
Boli to pekné, úsmevné časy. Nik nečakal, že bude z futbalu profitovať – lebo všetko si musel každý kúpiť a zaplatiť sám – a na dresy, siete a futbal sa muselo poskladať, alebo zarobiť. Ale každý vedel – čím nás na futbal alebo brigádu pôjde viac, tým atmosféra bude lepšia, a iba tak futbal prežije.
Aby sme na futbal ani v dnešných časoch nezanevreli, ale práve naopak, podporili mládež v športe, urobili sa chlapcom v lete roku 2011 malé prenosné futbalové bránky rozmeru hádzanárskej brány, aby si ich mohli preniesť vždy tak, aby v čase, keď je mokro, nebehali po blate. Zdá sa, že to bol dobrý krok. Aktivita chlapcov na ihrisku sa zvýšila.
Trochu viac starostí je s dievčatami, lebo čo pre nich. A predsa – kým chlapci nemali žiadnu snahu niečo aktívne meniť, dokonca ich bolo treba naháňa, aby popratali pokosenú trávu z ihriska, našlo sa jedno dievča, ktorého aktivita viedla k tomu, že sa začalo s prípravou volejbalového ihriska. Šikovným spôsobom zabezpečila základ financovania a v spolupráci s dobrovoľníkmi sa v priebehu jedného mesiaca urobili stĺpy, napínacie spony, zakúpila sa sieť. Už teraz sa síce dá hrať, je však treba dotiahnuť povrchovú úpravu terénu, ale časom sa aj to urobí.
Naopak, v čase keď prší, má mládež možnosť zahrať si stolný tenis. Aj keď t.č. je k dispozícii iba jeden stôl, zámer je urobiť pre mládež hrací priestor s dvomi stolmi a k tomu nejakú klubovňu pre spoločenské hry.
Tu je ale viac problémov – základom je úprava priestorov KD tak, aby vyhovovali tomuto zámeru, ale najmä vykurovanie, ktoré je t.č. elektrické, čo zase súčasné financovanie obce vzhľadom k cenám el. energie si nemôže dovoliť. A v neposlednom rade je to prístup mládeže k vlastnej zodpovednosti.
Je treba len veriť, že nielen chuť behať po ihrisku, ale aj potreba komunikovať, spolupracovať pri tvorbe obecného športového prostredia osloví časom viac našu mládež tak, že budú aktívnejší v prezentácii svojich predstáv, snov, ale aj v ich realizácii, pričom dokážu k tomu pritiahnuť aj staršiu populáciu, vrátane svojich rodičov.
Ako sa rodili prvé futbalové brány.
Prvé futbalové brány pre aktívnu súťaž vo futbale boli z drevených hranolov. Dnes si povieme, že boli kúpené na presný rozmer niekde na píle. Ale v skutočnosti to bolo tak, že: Pomôž si človeče, aj Pán Boh ti pomôže.:
Chlapci chceli začať, ale ako to chodí - ani korún nebolo a keby aj, kto už im dá povoz, aby si doviezli zopár hranolov? A žeby sa riešenie na dedine nenašlo? Tak sa mládenci rozhodli, že si pomôžu, ako sami vedia.
Pri Oľke rástli krásne mladé topole. A tak sa stalo, že jedného večera zrazu ten akurátny „ochorel“ a aby nenakazil tie ostatné, chlapci ho podrezali a došikovali na ihrisko. No na dve brány toho bolo príliš málo.
Ale v ďapalovskom chotári rástol smrek – presne taký, ako bolo treba. Škoda neškoda – čo už s ním. Lesník po lese stále nechodí, vyťať ho nebude problém, len ako ho domov dostať? A tak mládenci raz v podvečer potajme vyviedli kone z družstevnej maštale, zapriahli do voza a poďme ho po smreka. Všetko išlo ako po masle – kým na spiatočnej ceste neprišli na keruľu ( zákrutu) pri N. Sitnici, ako sa schádzalo k brodu cez Oľku. Stalo sa, čo sa nemalo – praskol dyšeľ ( oja) na voze. Voz nabok, smreka stiahnuť k vode, aby nebol na očiach a poďme „pomaľučky pocichučky“ ( no nie za dievčatami - ale na družstvo) aj s vozom , kým sa „dyšeľ“ nerozlomí úplne.
Ako to chodí, už ich čakal vedúci dvora. Len sa pohrozil a prvá otázka:
„ Ta co, parobci? Kone v poriadku? “
„ Hej. Ale ...“
„ Co ale?“
„ Tááááá - dyšeľ nevytrimal. “
„ Nevytrimal, hutorice. No, a smerek dze ostal? “
„ Jaky smerek, svaku? “
„ Vy dobre znace, o jakym smerekoj hutorim. Dze je? "
„ Ta tam je pri vodze na šitnickej strane. Teraz še už nedalo. Ale keby me mohli vžac kone, ta ho takoľ išče teraz pricahneme. "
„ Ja vám dám kone! S batohom hore chrybtom! Vuz odstavic, kone do maštaľni a na utre še podohvariame! "
No, ale veď, čo už s tými „živanmi“? Urobila sa nová oja, aj smreka traktor doviezol, aby nebodaj chlapci neprišli do problémov, aj „svak Dyľakov“ hranoly vyrezali a brány boli na svete.
(Skrátene na základe rozprávania tých, čo zakladali futbal).
