Pôvodné osídlenie bolo situované do doliny vklinenej medzi miestne kopce, aby obec bola chránená od severného vetra. Obec svojím geometrickým usporiadaním patrila a môžeme povedať, že ešte stále patrí medzi najkrajšie obce vo svojom okolí. Netiahne sa, ako je to tu zvykom, popri hlavnej ceste. Lebo taká tu vlastne, až na príjazdovú cestu do obce, ani nie je. Samotné historické umiestnenie domov utvorilo akési pretiahnuté „námestíčko“, stredom ktorého aj dnes tečie malý obecný potôčik. Uprostred na severnej strane námestíčka stojí dominanta obce – kostol zasvätený Najsvätejšiemu telu a krvi Krista, oproti z južnej strany je škola a v dolnej časti na mieste niekdajšej záhradky a obecnej studne, kde sa v minulosti napájal statok, stojí miestny park. Aj domy novšieho dátumu výstavby sa budujú tak, aby sa obec nenaťahovala do dĺžky, čo má svoje veľké pozitívum, lebo všetko a všetci sú si bližšie. Postupne sa však stále viac a viac sťahuje do rovinatej časti chotára, pričom pôvodné zastavané plochy v hornej časti obce sa zmenili na záhrady alebo zarástli divou vegetáciou. Doba sa zmenila a s ňou aj charakter výstavby, ktorá vyžaduje stále väčší a väčší priestor. Popri miestnych komunikáciách vedú z jednej strany chodníky, ktoré dlhé desaťročia boli akýmsi „divom sveta“ v blízkom i vzdialenejšom okolí, lebo kto len kde v daných časoch videl na dedine chodníky, ale už by si zaslúžili aj renováciu, keďže čas sa výrazne podpísal na ich stave.
Počet obyvateľov v posledných rokoch sa postupne z roka na rok nepatrne zmenšuje, aj keď počet obývaných domov sa výraznejšie nemení. Obyvateľom slúži k ich potrebám okrem vyššie uvedeného kostola a budovy Materskej školy aj miestny obchod, ktorý prevádzkuje spoločnosť Coop Jednota, ďalej Kultúrny dom, Dom nádeje a Farský úrad. Donedávna sme tu mali aj Základnú deväťročnú školu pre 1- 4. ročník, ale tá sa musela z dôvodu úbytku deti vyradiť zo siete škôl. Na úsmev ženám a smútok mužov, miestne pohostinstvo bolo dlhé roky zatvorené, ale aj to v tomto roku (2020) otvorilo svoje priestory.
Na začiatku bolo uvedené, že je tu tichá dedinka. V minulosti tu bol za obcou hospodársky dvor roľníckeho družstva, ale to sa pred koncom tisícročia rozpadlo. Hospodárske budovy bývalého JRD sa bankou rozpredali, rozobrali sa budovy a ostala po nich len kopa haraburdia a keďže priamo v obci nie je žiadny podnik alebo prevádzkareň, život tu beží zdanlivo veľmi pokojne, aj keď v posledných rokoch sú pokusy o nejaké poľnohospodárstvo, ale ani zďaleko to nepripomína časy, keď sa tu obrábali celé lány a chovalo množstvo kusov dobytka či iných zvierat. Je to dané tým, že po druhej svetovej vojne, keď sa začal rozvoj cestnej infraštruktúry aj v tomto regióne, obec Jankovce ostala bokom od trasy, ktorá spájala obce severne od Jankoviec s okresnými mestami Humenné a Vranov nad Topľou. A keďže sa postupne upustilo od používania ciest, ktorými boli obce prepojené aj východo-západným smerom, Jankovce ostali bokom od okolitého ruchu. Plánovalo sa prepojenie mostom na Nižnú Sitnicu, ale to sa napokon nikdy nezrealizovalo z dôvodu „vyšších“ záujmov. Malo to i má svoje nevýhody – je tu menej autobusových spojov, ťažko začať ponúkať nejaké služby, keďže pohyb osôb je tu minimálny – ale na druhej strane, je tu ticho.
Zástavba, ktorá bola realizovaná po druhej svetovej vojne, či už svojpomocne občanmi Jankoviec alebo firmou: Džubáni – Červinka, bola až donedávna nádhernou ukážkou zladenia prírody a architektúry. Prízemné budovy, ale podpivničené a dostatočne dvihnuté od zeme, strechy v jednej výške, všetko pekne s citom uložené, bez rušiacich prvkov vo veľkosti a nezmyselnej výstrednosti vlastnej architektúry, pôsobili v súlade so zeleňou veľmi harmonicky. Hlavne tie v centrálnej časti obce, k tomu množstvo voľného priestoru a nad tým všetkým týčiaci sa kostol. Ale časy sa menia a modernizácia zasiahla aj v tejto oblasti a tak dnes možno žiaľ konštatovať, že pôvodný ráz dediny je už nenávratne preč. Obec sa postupne, aj keď pomaly rozvíjala a rozrástla. Avšak nepremyslené kroky z obdobia socializmu, keď boli preferované strediskové obce, zanechali v našej obci svoju daň. Počet mladých ľudí sa v danom čase výrazne znížil z dôvodu ich odchodu do miest nielen za prácou, ale hlavne za bývaním. Tí, ktorí dostali možnosť postaviť si rodinné domčeky v obci, dodnes bojujú s nevyhovujúcou infraštruktúrou. Časť z toho sa nevyriešila ani po tridsiatich rokoch od pádu železnej opony. Dopad nie je len na obytné domy a ich okolie, ale aj ďalšie súčasti bežného života obce. Príkladom je miestne futbalové ihrisko, ktoré sa utápa vo vode zvedenej z „novej ulice“. Kým donedávna riešenie narážalo na dva problémy – finančný a environmentálny, dnes už pribudol tretí a najpodstatnejší – nezáujem urobiť niečo pre seba samých. A tak nedeľné futbalové popoludnia zostávajú iba v snoch.
Rozvoj obce po vojne, keď bola v roku 1944 vypálená, bol nielen v oblasti výstavby domov, ale aj v postupnom rozvoji inžinierskych sietí a infraštruktúry obce. Po elektrifikácii a výstavbe prístupovej cesty do obce to boli cesty po obci, budova školy, fary, budova pre požiarnu zbrojnicu, garáž autobusu, neskôr obchod a pohostinstvo, miestny park. Družstevný hospodársky dvor sa zo vstupu do obce presunul mimo zastavanú plochu obce. V roku 1980 sa dal do prevádzky kultúrny dom, neskôr sa urobila nová škola s bytom, začalo sa s výstavbou vodovodu. Ale súčasná situácia s trhom práce v okresnom meste Humenné dokonala to, čo nestihol predtým systém strediskových obcí. Najmä mladí ľudia znovu odchádzajú, lebo kde niet práce, ... Bytová výstavba sa takmer úplne zastavila, rozvoj obce stagnuje. Napriek tomu je tu stále snaha tých, ktorí sa rozhodli ostať na rodnej hrude, riešiť problematiku života v obci. Ide to ťažko, ale je stále snaha veriť, že naplatí to staré: „Lepšie už bolo.“ Podarilo sa postaviť Dom nádeje a z časti dať do prevádzky aj verejný vodovod. Ten nás však veľmi ťaží, lebo pitná voda ešte chýba mnohým občanom obce – ale bez pomoci štátu toto dielo utiahnuť nejde. Tu je skrytá tragédia menších obcí – eurofondy a rôzne dotácie sa stávajú vzhľadom na vysokú finančnú náročnosť prípravy projektov pre nás len ťažko dostupné, keďže percentuálny pomer finančných nárokov na prípravu projektu k príjmom malej obce je neporovnateľný s inými väčšími subjektmi. A tak sa hľadajú zdroje ako sa dá, opravuje sa čo sa dá, aby sa zachovala funkčnosť toho, čo tu je a hľadá sa možnosť, ako ďalej. Hovorí sa, že pokrok nezastavíš, ale niekedy je ťažké ten pokrok pritiahnuť tam, kde je potrebný.
Do okresného mesta máme zhruba 21 km. V minulosti to bolo miesto, kde svoju prácu nachádzala väčšina našich občanov, zvyšok pracoval na miestnom JRD, len mizivá časť občanov odchádzala za prácou niekde ďalej. Mládež od piateho do deviateho ročníka navštevuje ZŠ v Košarovciach alebo školy v okresnom meste, tí starší už kade tade – ale prevažne v Humennom. Pracujúci však čím ďalej tým menej nachádzajú prácu tu v okolí. Stále viac ich odchádza za prácou do Bratislavy, do Čiech ale aj ďalej do zahraničia. Doma v obci zostávajú v stále väčšej miere hlavne starší občania, ženy starajúce sa o deti a tí, ktorí nemajú toľko šťastia, aby si našli prácu. Treba povedať – aj keď máme teraz veľa nových vecí a nové technológie menia náš život, uľahčujú ho – niekedy príde ťažko popasovať sa s problémami dneška.
Čaká nás veľa práce. Bodaj by naši ľudia boli zdraví a mali prácu. To ostatné sa dá potom oveľa ľahšie. Trápi nás obecný vodovod, ktorého ukončenie je v nedohľadne, trápi nás mnoho vecí, ktoré potrebujú nutnú rekonštrukciu. No zoberme si príklad z minulosti. Keď v druhej svetovej vojne ľahli Jankovce popolom, ako ťažko bolo naším otcom a dedom? A predsa dokázali postaviť Jankovce opäť na nohy. Možno sa teraz, pod vplyvom honby za súkromným vlastníctvom, zabudlo na spoluprácu, na pomoc jedného druhému tak, ako to bolo po vojne. Treba veriť, že si človek nájde cestu k človeku. Nielen tu v obci, ale na celom Slovensku.
