Smutné očka a slzy na krajíčku.
„ Čo je, synku?“ pýta sa dedko vnúčika.
„Všetci chlapci pri jamke sa chvália aké majú super gulôčky a ja nemám nič.“
„Tak poď sem,“ usmeje sa vráskavá tvár starého muža. Chytí chlapca za ruku, zíde po schodoch do pivnice a otvorí zásuvku na pradávnom kredenci.
„Poď a zober si.“
„Ale, dedko. Veď je to taká škaredá špinavá gulôčka. Ešte sa mi vysmejú.“
„Len si ju zober do ruky a poriadne poutieraj do nohavíc. Mamka sa možno nazlostí, ale isto to bude stáť za to.“
Chlapec nedôverčivo berie gulôčku, držiac ju v dlani poriadne ňou pošúcha po nohavici, potom dvihne ruku a otvorí dlaň. V trblietavej gulôčke sa odrážajú iskričky prekvapených očí.
„Dedko, tá je ale pekná! Tu v okolí nemá krajšiu nik!“
Už to tak býva, že sami o sebe vieme často menej, než o druhých.
Obec Jankovce je ako taká stará zabudnutá gulôčka. Asi by potrebovala trochu preleštiť – aspoň v našom srdci. Nikdy nebola veľká rozlohou, ale na čo sa dnes zabúda, je hospodársky a kultúrny význam Jankoviec v minulých storočiach pre svoje okolie. Dnes už málokto vie, že naša malá dedinka sa môže pýšiť tým, že v minulosti mala to najdôležitejšie, čo v daných časoch dedina mohla mať : školu, faru, majer a mlyn.
Fara v čase svojho znovuzaloženia v r. 1735 slúžila pre širšie okolie a to obce Lukačovce, Košarovce, Girovce, Ďapalovce, Nižnú a Vyšnú Sitnicu, Pakostov, Petrovce, Hrubov a Černinu. Rovnako miestna škola slúžila aj pre deti z ďalších obcí v okolí. Veď len predstava, že v jednom roku sa tu učilo 143 žiakov, vyvolá úsmev a výraz prekvapenia vari u každého, kto si to prečíta. Prekvapením je , že majer a mlyn sa síce v zverejnených dostupných dokumentoch o obci neuvádzajú, ale tak ústne podanie ako aj zvyšky týchto stavieb definitívne zničené v čase kolektivizácie hovoria jasnou rečou, že Jankovce boli trvalo obývané minimálne v dvoch separátnych častiach.
Cieľom týchto stránok je voľným štýlom priblížiť známe alebo predpokladané segmenty histórie Jankoviec. Fakty alebo názory historikov uverejnené v publikáciach sa síce nie vždy zhodujú, ale navzájom si neodporujú. Je ich však veľmi málo. Preto sú tu voľne pospájané tak, aby tvorili jeden celok, ktorý je doplnený miestnymi poznámkami z kroniky, cirkevných záznamov alebo ústneho podania, či iných skutočností, ktoré hovoria o histórii obce. Privítame každú iniciatívu, ktorá by viedla k rozšíreniu alebo spresneniu poznatkov o minulých dobách našej obce. Zvlášť by sme ocenili možnosť spolupráce s tými, ktorí dokážu nahliadnuť do cirkevných i svetských archívov u nás alebo v Maďarsku.
Prvá zmienka o obci Jankovce je z roku 1317, čo je najstaršia zmienka v okrese Humenné, keď bývalý majetok Petra Pechenya daroval kráľ Karol Róbert z Anjou Filipovi Drugethovi, ako to udáva kráľovská donačná listina:
„Karol, kráľ Uhorska, Petra, syna Peteňa, ktorého jeho samého blízko pri Pataku, keď bol nemocný, chcel zabiť, tiež v Temešvári zdržujúceho sa usiloval sa mu siahnuť na život, zbavil všetkých hradov a majetkov, ktoré patria ku Zemplínu a k zásekom, a za Veke sa nachádzajúc, tieto majetky Filipovi, ktorý pochádza z Apúlie, županovi zo Spiša a Ujváru, konkrétne hrad Zemplín s príslušenstvom Jasenov, Ptičie, Kamenec, Snina, Turňa nad Bodvou, Zaktson, Zubné, Vadna, Papfalva, Tamkafalva, Jankovce, Hankovce, Ohradzany, Hažín, Humenné, Slovenská Kajňa, Kepla, Luka a Halatskafalva a v ich hraniciach a so všetkým čo k nim patrí, ktoré Peter, syn Pečeňa užíval, daroval.“
Jankovce sú v uvedenej listine pod názvom Jankófalva, čo je možné preložiť ako Jankova dedina. Aj preto sa historici domnievajú, že Jankovce pravdepodobne nesú meno po svojom zakladateľovi menom Janko, možno sto i viac rokov pred vyššie uvedenou udalosťou..
Podľa záznamov je obec doložená z roku 1317 ako Jankoch, neskôr ako Jankowcse, Jankócz (1773), Jankowcze, Jankócz (1786), Jankowce, Jankócz (1808); Jankoc (1863 -1902), Jánosvölgye (1907 - 1913). Od roku 1920 je obec uvádzaná ako Jankovce. Patrila panstvu Humenné, v 18. storočí Almássyovcom, v 19. storočí rodine Lukovicsovcov.
V roku 1556 mala obec 5 port, v roku 1715 mala 16 domácností, v roku 1787 mala 38 domov a 301 obyvateľov, v roku 1828 mala 31 domov a 225 obyvateľov.
F. Uličný v diele: Dejiny osídlenia zemplínskej župy zase uvádza: Medzi bratmi Jurajom a Antonom Drugethovcami vznikli rozpory o vlastníctve ich dedičných majetkov humenského pánstva, čo sa prejavilo aj pustošením dedín. Kráľ Ferdinand I. nariadil vyšetriť skutkový stav a pri tej príležitosti v roku 1543 vznikol prvý doklad o dedine Jankovce, tiež jestvujúcej na onom pánstve. Názov dediny korení v slovenskom mene Janek či Janko a v písomnostiach sa vyskytuje v maďarizovaných tvaroch. Nositeľ takého mena mohol byť zeman, vlastník majetku a zakladateľ sídliska v 13.-14. storočí, prípadne šoltýs ako zakladateľ sídliska s poddanými podľa zákupného nemeckého práva v 14. - 15. storočí. Druhá možnosť sa javí pravdepodobnejšia. V Jankovciach postavili v 15. storočí kostol, o ktorom sú doklady od polovice 16. storočia. Katolícky farári v ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, od konca 16. a v 17. storočí tam vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia, v 18. storočí opäť katolícki kňazi. Nový kostol tam postavili v rokoch 1769 až 1770 a trvá doteraz. Jankovské sedliacke domácnosti v roku 1567 vyplatili daň kráľovi od štyroch port, pozemky po ďalších dvoch rodinach ležali opustené, hoci tam žili aj želiarske domácnosti. V roku 1582 zdanili sedliakov od troch port. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných šesť poddanských domov a zaiste aj dom šoltýsa. Na prelome 16. a 17. storočia boli Jankovce malou dedinou s poddanským aj farským slovenským obyvateľstvom. Od konca 16. a v 17. storočí sedliacke domácnosti schudobneli, čo sa prejavovalo aj v zdaňovaní. V roku 1610 vtedajších sedliakov aj želiarov zdanili spolu od pol a osminy porty. Do konca 17. storočia obyvateľov pribúdlo. V dôsledku toho boli Jankovce na prelome 17. a 18. storočia stredne veľkou dedinou. V roku 1715 mali šestnásť poddanských domácnosti a v roku 1720 len dvanásť domácnosti.
Nie je známe, kde bolo prvotné osídlenie v dnešnom katastrálnom území Jankoviec – či to bolo od začiatku v dnešnej časti obce alebo v oblasti niekdajšieho majera, ktorý sa nachádzal cca. 800 m severne od dnešného stredu obce. O existencii uvedeného hospodárskeho sídla dnes hovoria už len zvyšky bitých základov budovy. Žiaľ, nenašiel sa nikto, kto by v minulosti zaznamenal históriu obce podávanú ústnym podaním a keďže kronika zhorela vo vojne, tak teraz sa môžeme opierať iba o čriepky spomienok našich najstarších spoluobčanov. Na ich základe možno konštatovať, že obytná časť majera bola v minulosti dislokovaná v priestore miestne nazývanom Kerta, kde ešte v neďalekej minulosti bolo možné nájsť pod vrstvou zeminy zvyšky základov pomerne rozsiahlej budovy. Zborené zvyšky múrov majera tu boli údajne ešte v medzivojnovom období. Ako pamätníci uvádzajú, hospodárske budovy majera boli údajne východne od obytnej časti v mieste dnes označovanom ako „meričkovo žeme“.
Podľa pamätníkov, posledný vlastník majera rodina Lukovicsovcov rozpredala svoj majetok – zeme, budovy i nábytok, čo sa udialo približne na prelome 19. a 20. storočia. Materiál z budov obyvatelia obce využili na stavbu svojich obydlí. Ešte približne do konca 80tych rokov minulého storočia sa v uvedenej časti chotára nachádzali zvyšky rozsiahlej záhrady ( od toho asi aj názov Kerta), kde boli rôzne druhy ovocných stromov. Miestnym roľníckym družstvom tu bola vykonaná rekultivácia a s ňou zmizli aj posledné stopy o existencii majera.
Jankovský mlyn bol pravdepodobne v minulosti súčasťou majera, keďže bol prakticky v jeho tesnej blízkosti. V mlyne bola okrem technológie aj obytná časť. Mlynský kameň bol poháňaný mlynským kolesom, na ktoré dopadala voda z náhonu privádzaná z riečky Oľka z miesta dnes označovanom ako Čermakov kút. Z tohto bodu bola voda vedená kanálom popri pôvodnej poľnej ceste smerom k Jankovciam až takmer k miestu dnešnej asfaltovej cesty, kde sa stočila smerom k mlynu, následne sa k tomuto prívodnému kanálu napájal potôčik z Ivačky a spolu zásobovali mlyn vodou potrebnou pre roztočenie kolesa. Mlyn bol vyhľadávaný v širokom okolí z dôvodu veľmi kvalitnej, krásne bielej múky a úspešne, až do svojho vypálenia v roku 1944, konkuroval novému výkonnému mlynu s pohonom na paru, ktorý bol v susedných Košarovciach postavený v r.1936. Zlé jazyky hovoria, že majiteľ košarovského mlyna si najal podpaľačov, aby sa zbavil svojej konkurencie. Či je to pravda, ťažko povedať, ale tieto plány však úspešne zrealizovala až nemecká armáda.
Kedy bol mlyn postavený nie je známe, známi sú len poslední mlynári: Vagač a Čermák. Po Vagačovej smrti sa stal mlynárom v obci Čermák, ktorý tu žil s vdovou po bývalom mlynárovi až do vypálenia mlyna nemeckou armádou počas druhej svetovej vojny. Na dobovej fotografii zhotovenej pred evakuáciou v druhej svetovej vojne je vidieť budovu mlyna, ale aj maličký domček – pravdepodobne pozostatok jednej z budov služobníctva bývalého majera.
V ďalšom uvedieme záznam z kroniky, ktorú viedli učitelia tunajšej školy. Aj vďaka nim môžeme aspoň trošku nazrieť do histórie. Celý text uvádzame bez akýchkoľvek úprav, aby každý, kto číta tieto riadku, pocítil aspoň takýmto spôsobom atmosféru vtedajších čias a mohol sa zamyslieť nad veľkosťou ľudí, žijúcich v daných pohnutých časoch.
Nižšie uverejnený text je vlastníctvom obce Jankovce. Bez súhlasu obce je zakázané jeho ďalšie šírenie vcelku alebo po častiach.
Dáta staršieho pôvodu skoro niet. Pôvodná kronika, písaná po 1. svetovej vojne, teda po roku 1918, bola zničená vojskom r. 1944. Najstaršie dáta o škole, ktoré sú ešte zachované, opisuje Kanonická vizitácia v časti o školách, o organistovi, jeho povinnosti a dôchodku, napísaná roku Pána 1816 nasledovne:
„Zvláštny dom slúžiaci pre školu nejestvuje. Samé bývanie rechtora, čiže kantora je tak veľké, že miestne deti školské sa v ňom môžu ľahko umiestniť. Organistom a spolu i kantorom je Jozef Augusztényi, ktorý zložil vierovyznanie, ovláda náboženské úkony a obrad. Svoju povinnosť plní ako vo speve, tak vo vedení katolíckej mládeže a vedie príkladný a šľachetný život.
Ustálený dôchodok organistu kantora jankovského spočíva v zosype obilia, ktorý vynesie približne 14 korcov žita a tiežtoľko ovsa. Občania, ktorí nič nezosypujú, dávajúmu ročne 6 xf. Titulom štóly dostáva od zapisovania krstu 3 xf, od písania ohlášok 6 xf, a od pohrebu 15 xf.
Má jednu lúku a tri role spoločné s kostolom, takže jedna polovica patrí jemu a druhá patrí kostolu. Susedia týchto pozemkov sú vyššie spomenutí. Polovička patriaca kantorovi vynesie v osive dva i pol korca zvlášť počítajúc, lúka vynesie jeden malý voz sena. Mimo toho má polovičku oreka na základe zámenného kontraktu zo dňa 5. januára 1811 tisíc osemstojedenásť uzavretého s pánom Mocsarym, ktorý získava na 30 rokov a ho obrába vlastnými silami, ako aj všetko, čo k nemu patrí.
Dom organistu bol vystavený r. 1813 z dreva na murovaných základoch moder. farára. Má jednu izbu, jednu komoru a kuchyňu, čiže krb. Ako dom, tak aj jeho príslušenstvo: totiž maštaľa šopa sú v najlepšom stave. Udržovanie a opatrovanie domu je povinnosťou farníkov.
Pretože robotník je hoden svojej mzdy, aby sa zlepšilo postavenie správcovo, rozhodujeme, aby dostával ročne v modernej hodnote 30 x-florenov od každého jedného dieťaťa vo veku od 7. do 12. roku titulom vyučovania, a to v materskej cirkvi 15 x-florenov v dobrej hodnote a na filiálkach pod tým istým titulom polovičku z ustáleného obnosu nech platia ročne rodičia, či užich deti navštevovali školu, alebo nie, aby tak boli rodičia donútení dať svojím deťom to, na čo sú povinní dľa prirodzeného práva.
Správca má tiežprávo kompenzovaťsa rozšírením svojho nároku z polovičky súpisu farského“
Toľko správ je zachované v spomínanej Kanonickej vizitácie, ktoráje písaná rečou latinskou a uloženána fare.
Niekoľko rokov skôr bola založená a vystavená fara. V knihe: „Sté výročie košického biskupstva“sa hovorí vlastne píše, že „v r. 1735 bola vystavená rím. kat. fara Jánom Okoličánim, podžupanom zemplínskej župy, vtedajším zemepánom, spolu za pomoci jankovských veriacich. Nástupcovia Luthera rozšírili sa po celom vtedajšom Uhorsku. I v tunajšom kraji –jankovskej farnosti zapustili korene a to tak hlboko, že veľká väčšina prestúpila k evanjelikom a len niekoľko veriacich ostalo verných rím. kat. cirkvi. Evanjelikov späť priviesť k ich pôvodnému náboženstvu teda k rím. kat. cirkvi bol ťažký úkol. S veľkou oddanosťou ho vzal na seba tunajší rím. kat. farár Ján Slančík, ktorý sem prišiel r. 1736 a po 4 /:štyroch:/ rokoch svojho účinkovania odišiel –bol preloženýdo Diosgy?r-u s tým vedomím, že polovicu o odpadlíkov priviedol späť k rím. kat. cirkvi. Za ním bol ustanovený Šroba Mikuláš, ktorý zotrval na tunajšej fare dlhší čas, po ňom prišiel Saloky Andrej. Veľkej horlivej činnosti týchto troch kňazov možno ďakovať, že vo farnosti nie je ani jeden evanjelik.“
Pôvodná farská budova bola z dreva. Roku 1749 zhorela, teda po 14 rokoch po výstavbe. Po požiari miestny farár Šroba Mikuláš preložil svoje sídlo z Jankoviec do Nižnej Sitnice. Príčina nie je známa. Menovaný býval tam za dva roky u sedliaka. V r. 1751 bola v Jankovciach fara opäť vystavaná, zo surovej tehly. Miesto doterajšieho dreveného kostola v Jankovciach bol v r. 1770 vymurovaný nový na česťa úctu Prevelebnej Sviatosti Oltárnej.
V tejže knihe sa uvádza počiatok kresťanstva. Spomína sa, že v r. 867 zaviedli kresťanskú vieru Sv. Cyril i Metod .
Asi do roku 1888 vyučovalo sa v organistovom byte. O veľkosti učebne nemožno hovoriť. V kanonickej vizitácii sa spomína, že organistov dom má1 izbu, kuchyňu a komoru. V čase, keďžiaci v tomto dome boli vyučovaní, mal on 1 izbu a 1 kuchyňu, pravdepodobne komora bola prerobená na učebňu, ktorá musela byť veľmi malá. Lavíc nebolo a lepší žiaci sedeli údajne na takzvanom „kútku na šporáku“. Sem bola zaškolená i Nižná Sitnica a Černina a to ešte dlhší čas i po prvej svetovej vojne.
V roku 1888 bola postavená zvlášť škola z dreva a roku 1909 bola na tom istom mieste, t.j. na organistovom dvore, bola vymurovaná nová z kameňa, ktorá ešte i v r. 1947 stojí v opustenom stave, lebo sa v nej neučí. Pozn.: Uvedená škola stojí dodnes. Istý čas slúžila ako kultúrny dom, bola v nej umiestnená aj materská škola, ale dnes je vďaka necitlivému prístupu niektorých spoluobčanov zdevastovaná.
Dľa pamäti občanov vyučoval tu v rokoch 1870 Petruš po ňom Demik, v rokoch 1884 Grofčík, za ním Bíz. Pred svetovou vojnou Róbert Matuščák, cez svetovú vojnu aždo roku 1920 Bindás. Tento vlastne bol účastný vo vojne ako dôstojník a preto vo vojnových rokoch vyučovali občas tu prítomní rím .kat. farári. Roku 1920 bol zvolený na tunajšiu školu za učiteľa organistu Štefan Korčinský, ktorý tu pôsobil do roku 1937. Menovaný v mimoškolskom čase sa s obľubou zaoberal školkou a pestovaním stromčekov ovocných. Rok pred svojím odchodom vysadil /:jankovský:/ po oboch stranách jankovského potôčka od kostola ažk Oľke ovocné stromčeky. Z nich sa zachovali, nesvedomitosťou niektorých, len dva stromčeky. Skaza jeho oduševnenej práce bola zvŕšená strašnými mrazmi v r. 1939/40. Za pôsobenia Štefana Korčinského vzrástol počet žiakov až na neúmerný pre jedného učiteľa. Tunajšia škola bola jednotriednou aždo r. 1931/32. V šk .r. 1929/30 učil menovaný110 žiakov, v r. 1930/31 130, a v r. 1931/1932 až 143 žiakov sám.
Začiatkom šk .r. 1932/33 bola zriadená dvojtriedna – event. bola zriadená II. trieda. Vyučoval Štefan Korčinský, spr .uč. a Mária Podsedlá, výp. uč. s maturitou gymn.
V roku 1933 bola zriadená i III. post. trieda. Učitelia boli tíistíako v roku 1932/33 na III. triedu bol zvolený výp. učiteľJán Kuzimský, mal maturitu obch. akadémie. Učil však len mesiac a po ňom prišiel Vojtech Béreš, výp. uč. s maturitou gymn.
V roku 1934/35 vyučoval Štefan Korčinský, spr.uč., Margita Ozdimyiova, výp. uč. s maturitou gymn. a František Capák, výp. uč. s maturitou obch. akadémie.
V r. 1935/36 vyučoval Št. Končinský, spr .učiteľI. triedu, Václav Vorel, doč. učiteľa III. triedu a Juraj Klečka doč. uč. II. triedu. Poslední dvaja pochádzali z Čiech a Moravy.
V r. 1936/37 učiteľJuraj Klečka odchádza dňom 31.VIII. 1936 a na jeho miesto bol zvolenýJozef Bombara, učiteľdoč. Slovák. Ostatné osoby sa nezmenili.
Dňom 31. VIII.1937 odchádza z tunajšej školy po 17 ročnom účinkovaníŠtefan Korčinskýdo obce Kopčany, okres: Michalovce. Tunajšie kuratórium školy vypísalo súbeh a za org. uč. bol zvolenýPavol Ortuta, ktorý vybavoval i správc. agendu.
Dňom 30.IX.1937 odchádza zo školy učiteľJ. Bombara a Václav Vorel. Obidvaja nastúpili 1.X.1937 voj. prez. službu. Na ich miesta nastúpili Jozef Šťastnýa Mária Seidlova, doč. učitelia z Čiech, titulom výpomocní.
V šk. r. 1938/39 vyučoval v I. triede Pavol Ortuta, spr. uč., v II. Elena Argayova a v III. triede Štefan Pohorenec, doč. učitelia. Vyučovali za čas neprítomnosti Vorla a Bombaru.
Dňom 31.VIII.1939 odchádzajú všetci učitelia zo školy. Škola je úplne vyprázdnená. Václav Vorel ako Čech sa nevrátil na svoje pôsobisko. UčiteľJ. Bombara bol prepustený z voj. služby až 12.nov.1939. Od 1.okt.1939 vyučovala na škole sama kvalifikovanáučiteľka Ružena Capáková, rod. Svobodovás titulom výp. Po návrate Bombaru obidvaja učitelia vyučovali na trojtriednej škole. Menovaný bol zvolený i za organistu a správcu školy od 1.IX.1939.
Dňom 1V.1940 bola zriadenáv Niž. Sitnici dvojtriedna štátne škola, preto bola na tunajšej škole zrušená III. trieda následkom odchodu nižno-sitnických žiakov.
V šk. r. 1940/41 vyučoval J. Bombara, riaditeľškoly v I. triede a Ružena Capákova v II. triede.
Dňom 1.I.1941 bola zriadenáRím. kat. ľud. škola v Černine. Na tamojšiu školu bola preložená Ružena Capáková. Týmto odchodom černinských žiakov, stav žiactva na tunajšej škole klesol na 32 žiakov. Preto druhátrieda bola zrušená a ostáva jednotriedka.
Na škole vyučuje sám J. Bombara, riaditeľ školy a organista až do r. 1944, keďže na tejto škole mu bola stanovená definitíva.
Škola od založenia mala úradný názov: Rím. kat. ľud. škola. Založila ju cirkev s pomocou svetskej vrchnosti. Rím. kat. veriaci si ju udržiavali za podpory štátu.
Roky 1941/42, 1942/43, 1943/44 boli pretkávané vojnovými udalosťami. V r. 1941 koncom júna začalo Nemecko vojnu proti Rusku. Vojna zo začiatku nevplývala na vyučovanie, keďže učiteľJ. Bombara bol stále doma. Ažv r. 1944 keďfront sa blížil ku Karpatom z poľskej strany, bolo nariadené ukončiťvyučovanie už 15. mája 1944 v celom humenskom okrese. V susedných okresoch v medzilaboreckom a stropkovskom vyučovanie sa skončilo 30. apríla 1944.
V tom istom mesiaci bola vyhlásená dobrovoľnáevakuácia. Mužovia museli ostať na svojich miestach a ženy s deťmi mohli sa sťahovať na západ. Z tunajšej obci nikto dobrovoľne neevakuoval.
V noci z 19.na 20. augusta 1944 boli lesy na Ďapalovcami osvetlené raketami asi za 30 minút bez prestania. V tomto čase boli spúšťaní padákmi partizáni do tohto kraja. Už 20.augusta večer bolo počuťstreľbu z automatov. Takto sme boli presvedčenína 100%, že sa podniká v tyle Nemcov vojenská oslobodzovacia činnosť, hoci o partizánskej činnosti v humenskom, stropkovskom a medzilaboreckom okrese bolo počuť v tunajšej obci už koncom decembra 1943.
Do obce Jankovce vstúpili prvý raz partizáni dňa 20.augusta 1944 práve v poludnie. Pôvodom boli všetci z SSSR, z východného i západného Ruska ba i spoza Uralu. Počtom boli asi 50 chlapov a zbierali proviant, ktorý im bol odvezený.
Dňa 29.VIII.1994 povstalo vojsko slovenské proti Nemcom a so zbraňou odobrali sa k partizánom. Čaty a čaty vojakov prechádzali týmto krajom, aby sa hlásili k partizánom, ktorí mali svoje stanovište v lese zvanom „Andrejdžály.“
Od tých čias navštevovali častejšie slovenskí i ruskí partizáni tunajšiu obec, či služobne, za proviantom alebo na posiedky, na ktoré prichádzali i ruskí partizáni.
Keďže boli v tyle nepriateľa, je samozrejme, že zásobovať ich muselo tunajšie okolie. Takto boli zásobovaníi tunajšou obcou: múkou, mäsom, soľou, cukrom, zemiakmi, zeleninou atď.
Nemci vysielali častejšie hliadky ako do neďalekých Turcoviec, pri čom boli niekoľkí Nemci zastrelení. Hliadky nemecké často navštevovali Ohradzany a raz i Lukačovce, pričom 1 nemecký vojak na koni bol partizánom zastrelený na mieste. Do Jankoviec nemecké hliadky nechodili.
Činnosťpartizánov smerovala najviac k severu, čiže ku Karpatom, v tomto okolí boli pálené a vyhadzované mosty.
Už do mája 1944 preletovalo ponad tunajšiu obec každý večer veľké množstvo lietadiel. Ľudia boli zvyklí na tento hukot, ale pri tom dodržiavali zatemnenie. Dňa 14. sept. večer však boli veľmi rozrušení. Ako každý večer, i v tento ľudia postávali a posedávali na dedine v hlučkoch. Asi okolo 21. hodine sa blížilo lietadlo veľkým hukotom, ľudia si nestačili upovedomiť nebezpečie, keďodrazu zazneli strašné výbuchy, ktoré otriasli celou dedinou. Lietadlo z neznámych príčin zhodilo 2 bomby do lesa na „Pavličke“, 2 bomby na „Studňu“ a 1 bombu na „Chrasc“. Bomby boli zápalné. Vďaka Bohu, že padli mimo obce, tak sme boli zachránení od strašnej skazy. Obec neutrpela žiadnu škodu, iba v niektorých domoch na vyšnom konci vypadli okenné tabule. Črep z bomby padlej na „Chrasc“ bol nájdenývo veľkosti 40 cm x 50 cm na miestnom cintoríne. Mnohí ľudia týmto poľakaní, nocovali od toho dňa len v pivniciach, ktoré by ich beztak neboli zachránili. Týmto bývaním a nocovaním v pivniciach utrpeli zvlášť deti škodu na zdraví.
Asi koncom septembra prišiel do obce spis, aby všetci občania nútene evakuovali. Obyvatelia výzvu neuposlúchli. Ostali na svojom. Krátko potom prišlo niekoľko rodín evakuantov do tunajšej obce zo Zbudského Rokytova. Boli ubytovaní v škole. Začiatkom novembra uchýlilo sa tu zas niekoľko rodín z Ohradzan. V istý deň totiž prišli popoludnítam Nemci a po 7 hodinovej lehote vyháňali obyvateľov zo svojich domov. Ohradzanskí občania sa ukryli po susedných a okolitých dedinách.
Pracovná morálka bola zničená. Z uvedených skutočností ľuďom odišla chuť od práce. Usudzovali takto: „Načo budeme siať, orať, keďmožno zajtra budem musieť z obce odísť a ktovie, či sa z mojej rodiny niekto vráti.“ Preto posialo sa málo pšenice a žita, ba i zemiaky ostali nevykopané na poli. Budúcnosť ukázala, že bola to chyba. V r. 1945 bola núdza, lebo v 1944 sa málo posialo.
Občania celú jeseň 1944 mali akúsi zlú predtuchu. I potešovali sa, že asi nebudú musieť odísť, ale vlastným slovám neverili.
To očakávané zlo prišlo znenazdajky. V nedeľu 20.XI.1944 v 6 hod. ráno bolo celkom jasne počuť streľbu mínometov od Hrubova, teda od severovýchodu, potom od juhu a západu. Každý niečo šípil zlého. Partizáni dali občanom síce náznaky a pokyny, ešte 18. XI., ale z opatrnosti asi otvorene sa nevyjadrili. Paľba z mínometov bola začiatkom útoku do nášho kraja. Partizáni sa z obce Lukačovce stiahli –ustúpili na sever a Nemci asi okolo 10 hod. predpoludním za strašnej streľby došli do našej obce. Boli okrem pušiek a automatov vyzbrojení mínometmi, guľometmi, 1 obrneným autom, popoludní došli za nimi i tanky.
Odtiaľto urobili útok na Nižnú Sitnicu ešte 20.XI.
Dňa 21.XI. ráno bola vydaná výzva asi nasledovného znenia: „Vyzývame všetkých občanov, aby čo v najkratšom čase sa z toho kraja vysťahovali. V páde neuposlúchnutia, budú ženy a deti násilím odvezené, muži budú odstrelení. Ľudia chodili po tejto výzve ako mŕtvi. Zakrátko však začali baliť najpotrebnejšie veci, tiež i potraviny a nakladali do vozov. Cez obed bola táto výzva znova opakovaná. V tento deň na západe a na severe boli samépožiare. Horeli Ďapalovce, Petrovce, Pakostov, Hrubov, Oľka. Pred večerom výzva bola znovu opakovaná. Občania však ešte na noc ostali doma. Dňa 22.XI. ráno začala horieť obec Nižná Sitnica. Hoci obec je tak blízko, vôbec nebolo známe, kedy nižnositnickí občania evakuovali. Asi o 8. hodine ráno za daždivého času občania začali sa sťahovať–odchádzaťz dediny Jankovce. Práve v tom čase prišli vyháňaťobyvateľov tunajších nemeckí poľní žandári. U nich nejestvovala žiadna prekážka. Ich kliatba, streľba, plačľudí sprevádzal nás na ceste, zvlášť, keďcez brod Oľky nemohli kone pretiahnuťvozy na košiarovskú stranu –cestu. Vozy za sebou v zástupe boli sprevádzané tými žandármi. Dňa 23.XI. sme sa dostali do Sedlísk, kde sme i nocovali,. Na druhý deň ľudia sa začali rozchádzať na okolité dediny, napr. Ruský Kazimír, Čičava, niektorí zašli i ďalej ku Prešovu. Spomedzi všetkých občanov, utiahli sa do hôr iba títo: Ján Trusák, Juraj Onduško s manželkou a Ján Vasiľ. Ale ani títo si nič nezachránili, lebo zo strachu pred Nemcami ostali ukrytív lese až do príchodu ruskej armády.
Priložená fotografia zobrazuje tunajšiu obec v stave, v akom sa nachádzala pred evakuáciou.
Na tretí deň po odchode občanov, t.j. 25.XI.1944 nemecké vojsko pálilo obec. Drevené domčeky zhoreli tak, že po nich ani stopy neostalo. Ale ani murované neobstáli. Všetko čo bolo v nich drevené zhorelo úplne a to i okná, dlážka, ba ešte i hrady pod dlážkou. Ostali len holé múry z nich. V celej obci ostali len 3 murované a 1 drevený obytný dom. Zachránil sa kostol, ktorý ostal úplne neporušený, a tiež ostala i budova Rím. kat. ľud. školy v Jankovciach. Všetky ostatné budovy obytné i hospodárske ľahli popolom.
Dňa 26.XI. ustúpili Nemci a 28.XI.1944 prišla prvá hliadka ruskej armády od Černiny. Potom postupne prichádzali i odchádzali smerom západným ďalšie jednotky. Boli udivení nad vypálením obce i nad vyprázdnením a nad odchodom obyvateľstva. I pýtali sa po príčinách toho. Ubytovali sa v hore spomínaných nespálených domoch i v pivniciach.
Okolo Vianoc 1944 začali sa ľudia pomaly vracať domov a prichádzali až do konca januára 1945. Mnohí z nich prežili smrteľné úzkosti pri prechode frontu okolo rieky Ondavy. Následkom staroby a slabosti zomrel na evakuácii: Michal Ondzák a Andrej Hrebovčín. Ostatní sa vrátili zdraví. Mnohé zvieratá a vozy utratili počas evakuácie. Tu ich čakala holota, ničota a hlad. Ubytovali sa v 4 nezhorených domoch, v škole a v pivniciach. Všetci sa potom pobrali po žobraní na južné kraje Slovenska, keďže nemali čo do úst vložiť a čo obliecť.
Prechodom frontu bol zničený všetok archív školy, ako i zariadenie a učebné pomôcky. Zachránila sa len jedna skriňa a 1 stôl.
Asi v apríli 1945 poskytnul Okresný národný výbor v Humennom občanom sociálnu výpomoc vo výške od 6 000 – 15 000 Kčs. Túto podporu ľudia použili na stavbu dočasných, núdzových domčekov. Chudobnejší ľudia vláčili drevo k stavbe na svojich pleciach.
Okrem hore uvedenej podpory obdŕžali občania citeľnú pomoc od organizácie UNRA a to v decembri 1945. Z tejto akcie obdŕžala tunajšia obec 15 balíkov šatstva. Jeden balík vážil asi 20 kg. UNRA ďalej dodala dvakrát mäsové konzervy, marmeládu, múku a štyrikrát slaninu.
Učiteľ, Jozef Šťastný, ktorýtu vyučoval v šk. r. 1937/38 sa tiež rozpamätal s láskou na tunajších občanov a poslal 1 debnu šatstva, ktoré pozbieral v Čechách.
Roľnícky zväz dodal len pre svojich členov v menšej miere šatstvo a obuv.
Okresný národný výbor v Humennom a vojenská správa prideľovali občanom reverzné kone, ktoré majú občania neskôr zaplatiť.
Slovpol poskytnul prídelové kravy, jalovice, za ktoré však majú občania platiť.
Okresný národný výbor v Humennom dodal zdarma tunajšej obci 4 vozy.
Okresný národný výbor v Humennom vyplatil v novembri 1945 z titulu: vojnová škoda na nehnuteľnosti od 10 000 – 20 000 Kčs.
Povereníctvo financií v Bratislave poukázalo dňa 5.IX.1946 preddavok na vojnou zničené hnuteľnosti. Preddavok obdŕžali okrem 2-3 občanov všetci po 5 000 – 7 000 Kčs. Nedostal: Štefan Dráb, farár, Štefan Tkáč, farár a Michal Borys.
Niektorí jednotlivci dostali druhýkrát preddavok na hnuteľnosti a to vo februári 1947 vo výške 2 000 až 24 000 Kčs.
V r. 1945 s príchodom zimy prichádzali i starosti s ubytovaním obyvateľstva. Osem rodín bolo ešte vždy bezprístrešných. Štátna správa dala postaviť núdzový barák pre 8 rodín.
Budovy, ktorým ostali múry, začala firma Santo z Prešova opravovať v r. 1946. Celkom opravila 10 budov, ktoré boli aspoň čiastočne schopné bývania. Nedodané drevo a nevystavené šporáky si na svoje útraty zadovážil sám majiteľdomu.
Verím, že Vás uvedené texty zaujali.
Ak Boh dá, časom sa dostaneme aj k ďalším dielom našej obecnej histórie.
Pokračujeme v záznamoch z obecnej kroniky. Obecná kronika nadväzuje na kroniku, ktorú viedli učitelia obecnej školy, ale po vojne bola opäť zavedená obecná kronika. Aj tú až do roku 1960 písali učitelia a zároveň pokračovali vo vedení svojej školskej kroniky.
Predkladame teda verný prepis textov tak, ako je uvedený v obecnej kronike. Zároveň sa ospravedlňujeme za to, že napriek odvolávkam na fotografie, ktoré sú v texte, fotografie nezverejňujeme, nakoľko ich neznáma osoba z kroniky odcudzila. Je to určite škoda, ale aj napriek uvedenej skutočnosti je čítanie dobového textu určite veľmi zaujímavé.
Nižšie uverejnený text je vlastníctvom obce Jankovce. Bez súhlasu obce je zakázané jeho ďalšie šírenie vcelku alebo po častiach.
Hoci som už opísal udalosti z roku 1946 znovu sa vraciam k roku 1945. Pisateľ kroniky zozbieral správy a kroniku zaviedol až v roku 1948. Bol to Juraj Revák, doč. učiteľ poverený riaditeľom školy, zároveň kultúrnym pracovníkom a kronikárom obce Jankoviec.
Slovenská národná rada vydala nariadenie, ktorým zrušila všetky cirkevné školy a preberá ich pod svoju moc štát. On je udržovateľom každej školy, preto rozhodovať v školských veciach, prideľovať učiteľov, starať sa o riadny priebeh vyučovania bude v jeho rukách.
V povojnových časoch vyučovanie narazilo na veľké prekážky. Doterajšia škola stala sa nevyhovujúcou. Týmto nepodliehala poštátneniu a školská správa ju neprevzala do opatery a udržovania. Deti občanov sa potulovali a s túžbou očakávali začiatok vyučovania. Nový učiteľ Václav Halgaš, rodák zo Slov. Lupče za pomoci občanov pozbíjali núdzové lavice z dosák a tak započal vyučovanie v jednej miestnosti miestneho obytného baráku. Dňa 1. septembra sa vracia na svoje učiteľské miesto Jozef Bombara.
V čase, keď sa front presunul na západ ľud sa vracial domov a začal nový život. Bolo treba obnoviť to, čo bolo zbúrané. Vedenia obce sa ujal Juraj Onduško st. Menovaný bol starostom obce už pred vojnou. Za jeho vedenia sa rozdelila sociálna výpomoc občanom, ktorú poskytol ONV v Humennom.
Keďže zloženie predvojnového výboru nevyhovovalo bol v apríli 1945 za prítomnosti predsedu obvodného úradu MNV Michala Treščáka ako aj zástupcu komunistickej strany a všetkých občanov obce jednohlasne zvolený tento výbor:
Členovia výboru: Michal Onduško, Ján Hlavatý, Michal Dzurenko, Vasiľ Tyndik, Ján Švec, Andrej Šurin, Michal Macko a Michal Bačovčin.
Tento výbor pracoval pre blaho svojej obce a rozhodoval o obecných záležitostiach. Staral sa o svojich občanov, rozdeľoval dary a podpory.
Dňa 26.mája 1946 boli voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia. Prítomných voličov bolo 103. O ich hlasy sa podelili tieto strany:
Spolu 103 hlasov
Po voľbách jednotlivé strany usilovali sa do svojich výborov svojich ľudí a to podľa toho, koľko hlasov mala jednotlivá strana. Bola prevedená reorganizácia národných výborov. V tunajšej obci k veľkých zmenám nedošlo a výbor po reorganizácii je tohto zloženia:
Členovia: Ján Dančo, Ján Hlavatý, Ján Trusák, Michal Dzurenko, Vasiľ Tyndik, Ján Jakuba, Jozef Valiga a Michal Bačovčin.
Tento výbor začal viesť a hájiť záujmy obce a tiež sa domáhal urýchlenej výstavby vzornej obce, čo sa uskutočnilo v marci 1947. Začali sa prípravné práce, kopanie základov, najsamprv pre tých, ktorí boli bez prístrešia. Výstavbu obce prevzala firma Džubáni – Červinka, architekti a stavitelia z Bratislavy a Košíc.
Začiatky výstavby máme na záberoch. Obrázky nám ukazujú počiatočné práce pri dome Jána Hlavatého, práce pri stavbe domu Michala Macka, stavba domu Jána Danča.
Práce sú v plnom prúde. Niektorí občania už v r. 1947 bývajú v nových domkoch, pravde ešte úplne neukončených. Domky sa stavajú podľa regulačného plánu. V obci Jankovce sa má postaviť 30 obytných domkov.
V tomto roku sa prikročilo aj k výstavbe fary, ktorá v roku 1947 je už pod provizórnou strechou. Pôvod. budova bola za vojny úplne zničená a len po namáhavej práci veriacich stala sa ako tak obytnou pre miestneho duchového Štefana Tkáča.
V septembri 1947 je do tunajšej obce pridelený kvalifikovaný učiteľ Jozef Revák, rodák z Dargova. Práca je veľmi hatená, pretože nie je miesto pre školu. Vyučuje sa v obytnom baráku, ktorý bol pôvodne postavený bezprístrešným ľuďom. Miestnosť pre vyučovanie nie je vyhovujúca. Jej rozmery sú 6x4,15 m. Plocha 25m2 po žiadnej stránke nevyhovuje. Takto deti občanov si ničia zdravie v tomto baráku ešte aj v r. 1948. Práca v baráku nie je možná. V zime je veľká zima, v lete zasa horúco. Okrem toho je tu veľa deti (43) z toho 24 chlapcov a 19 dievčat.
Na novej strane chcem zájsť do minulosti Jankoviec. Je to technická správa, ktorá došla z Košíc. Možno je to odpis z kroniky, ktorá bola za čias druhej svetovej vojny písaná a spálená.
Obec Jankovce leží v najsevernejšom cípe humenského okresu. Od Humenného je vzdialená asi 25km. Spojená je okresnou vicinálkou Humenné – Nižná Sitnica. Občania, keď to počasie dovoľuje používajú kratšieho spojenia cez Ohradzany. Táto cesta je síce kratšia, meria asi 20km, ale je veľmi neschodná, zvlášť na jar a jeseň.
O vzniku obce Jankovce obecná kronika zaznamenáva, že bola založená ako lesná osada v 16. storočí. Obyvateľstvo prisťahovalo sa sem za prácou v lese a postupne privykalo k pôde, ktorú vyklčovaním lesa si pripravili na obrábanie. Bližšie okolie obce je rovinaté, no celková charakteristika vyznieva skôr pre kopcovitý terén. Kraj je k severu otvorený, z východu a západu je chránená pohorím. Kraj je menej úrodný.
Geologické zloženie kraja možno označiť, že tu prevláda suchá, neúrodná hlina. Kraj je vystavený severným vetrom po celý rok. Priemerný počet slnečných dni je asi 2/3 v roku a ½ zamračeno alebo daždivo. Výška priemeru ročných zrážok je 12mm a snehovej pokrývky 30cm. Priemerná teplota pohybuje sa okolo 15°C
Vzrast obyvateľstva za posledných 50 rokov nevykázal žiadne mimoriadne výkyvy. Počet obyvateľov na jeden ha pripadá asi 5-6. Výmera celého katastrálneho územia meria 500ha z čoho na stavebné pozemky pripadá 15ha. Nákazlivé choroby sa doposiaľ nevyskytli. Epidémie detských chorôb taktiež nie sú zaznamenané. Úmrtnosť je veľmi malá, ročný priemer 3-4 osoby. Cintorín dostačuje na 100 rokov, jeho rozšírenie nie je žiaduce. V obci nie je zavedený vodovod ani kanalizácia. Úprava hnojísk je obstojná. Studne sú 8-10m hlboké so zdravou, čistou vodou. Verejný kúpeľ v obci nie je a občania na kúpanie používajú Oľku, Lekára v obci niet, najbližší sa nachádza v Humennom.
Obec pred vypálením mala 52 obytných domkov, z toho tri verejné budovy. Jednotriednu školu, kostol a faru.
Obyvateľstvo živí sa z prevažnej väčšiny roľníctvom a chovom dobytka. Robotníci pokiaľ sa v obci nachádzajú, odchádzajú na sezónne práce do Čiech. Naproti obce za cestou je postavená píla, ktorá bola vojnou zničená. Výmera pôdohospodárskej obrábateľnej pôdy odhaduje sa na 200ha ostatok tvoria lúky a les. Lesná ťažba sa začína rozvíjať a ťaží sa najviac bukové dravo. Komasácia v obci nebola prevedená a pre nevýnosnosť pozemkov v budúcnosti neprichádza do úvahy.
Nateraz obec všetko svoje pracovné a investičné úsilie sústreďuje na svoju znovuvýstavbu podľa regulačného plánu. Túžbou všetkých občanov je úprava spojenia cez Ohradzany.
Postavenie novej školy je po každej stránke veľmi naliehavé. Nateraz sa vyučuje v drevenom baráku. Vzdelanie obyvateľstva je na uspokojivom stupni. Ľud je plachý a sobecký. Kultúrne podujatia sa veľmi zriedka prevádzajú.
Toľkoto vybral som zo správy technickej doplnenie kroniky.
V rokoch 1948 a 1949 nastali tri zmeny v MNV – Jankovce. Prvá zmena nastala r. 1948, kedy bol zvolený predseda Ján Dančo. V apríli 1948 nastáva druhá zmena v osobe predsedu a to zvolený je dočasne Ján Metýľ, ktorý túto funkciu zastáva až do júla 1949.
Tento dátum doniesol nového predsedu MNV Andreja Karnaja, podpredsedom sa stal Andrej Tomáš, pokladník Juraj Onduško.
Od 1. septembra 1949 nastáva zmena taktiež v učiteľstve. Juraj Revák dostáva sa dekrétom na Strednú školu do Dobrej nad Ondavou a do obce je pridelený Jozef Stajník pov. riad.
Dňa 1. XI. 1949 bol v obci založený Miestny odbor Matice slovenskej s divadelno-ochotníckym krúžkom. Tento krúžok si zaumienil pracovať čo najsvedomitejšie na poli divadla i za cenu mnohých prekážok. O desať dní, bolo to 20. XI. 1949 zahral menovaný krúžok hru: Nevesta zo žalára, ktorá mala veľký úspech. Funkcionári sa môžu poďakovať najmä mládencom, potom niektorým dievčatám za veľkú ochotu. Občania však nevideli len svedomitých hercov, ale videli aj divadelné zariadenie, ktoré bolo od Pepa Meča-Újezd u Sokolníci a ktoré prišlo tesne pred odohratím spomenutej hry.
Že divadelný krúžok usilovne pracuje vidno z toho, že 12. II. 50 znova vystupuje na javisku s div. hrou: Ženba. Táto hra mala medzi občanmi veľký úspech.
Vo februári podal MNV žiadosť o zavedenie telefónnej linky do Jankoviec. Dôvody, ktoré boli udané, mali by prispieť v prospech obci. Veď obec Jankovce a cesta, ktorá vedie do Jankoviec je úplne zatopená blatom keď nastanú dažde. Pošta chodí každý druhý deň a list, ktorý pošle občan z Jankoviec do Humenného ide niekedy i päť dní.
A zase hlási sa divadelný krúžok. 8. mája 1950 pozvánky, ktoré boli vidieť v každom dome, oznamovali, že toho dňa bude divadelné predstavenie: Kozie mlieko. Hra sa vydarila, len občania nezachovali disciplínu a vyrušovali. No možno im to odpustiť, pretože v ten deň bol v Jankovciach odpust a niektorí si uhli z fľaše viac ako by mali.
Stará cesta stáva sa neschodnou treba nový život, novú cestu. To pochopila väčšina malých a stredných roľníkov v obci. Zišli sa, hlavy dali dokopy a vyhlásili boj proti dedinským kulakom tým, že rozhodli sa vstúpiť do JRD. A tak sa stali, že 22. júla 1950 bol založený a vyhlásený Prípravný výbor JRD. Nechce zostať však len na papieri, ale pôjde ďalej dopredu. Spoločnou prácou chce dokázať každému výhodu JRD. Prípravný výbor JRD organizuje spoločnú žatvu, mlatbu a spoločný osev.
Dňa 15. septembra 1950 bol prípravný výbor pretvorený na Jednotné roľnícke družstvo. Je to veľký deň. Inou cestou začalo 36 roľníkov stúpať a oni veria že tá cesta ich nesklame. Bol zvolený nový výbor JRD. Členovia zhodnotiac prácu predsedu PVJRD súdr. Andreja Šurina, znova ho zvolila za predsedu JRD. Podpredsedom sa stal Štefan Fiľarský, ktorý má veľkú chuť do spoločnej práce.
Členovia: Andrej Tomáš, Ján Metýľ, Ján Jeňo a Jozef Valiga.
Zároveň bol zvolený dozorný výbor:
Jednotné roľnícke družstvo bolo založené za prítomnosti súdr. okr. ref. pôdohosp. Fica, ktorý v tento deň prehovoril k ostatným občanom o JRD.
O 1. decembra 1950 nastáva zmena učiteľov v Jankovciach. Jozef Stajník odchádza k zákl. voj. službe a na jeho miesto nastupuje Jozef Skonc, pov. riad. Vidíme ho na zábere č 10. Túto fotografiu venuje pamiatke obecnej kroniky, aby žiaci, ktorí sú na obrázku až dorastu spomínali na svoje detské roky strávene v škole a tiež na svojho učiteľa.
Rok 1950 vryl sa hlboko do pamäti občanov. Veď akoby nie, keď v dedine sa plánuje utvoriť nový hospodársky poriadok – Jednotné roľnícke družstvo. Založenie družstva je veľkým krokom vpred k upevneniu socialistickej myšlienky, ktorá zvíťazila za ťažkých podmienok v cárskom Rusku, ktoré bolo kolískou žalára narodov. Jednotné roľnícke družstvo má priniesť najnovšiu formu hospodárskej myšlienky. Má sa hospodáriť po novom, kde sú odstránení dedinskí kulaci, na ktorých sa natrápili mnohí malí roľníci. Otázka spoločného hospodárenia bola pochopená u všetkých občanov tunajšej obce. Na založení JRD majú najvyšší podiel pracovníci ONV. Im treba ďakovať za prácu , ktorú na tomto úseku urobili. No tiež netreba zabúdať ani na samotných občanov Jankoviec, ktorí tiež podporovali túto jednotnú vec a tak nemalo prispeli k založeniu JRD v svojej obci.
Treba podotknúť, že túto myšlienku nepochopili títo roľníci: Jozef Sabol, Ján Hlavatý a Andrej Onduško.
Prvý typ JRD bol prípravou k spoločnému hospodáreniu. Jednotné roľnícke družstvo malo v užívaní len cirkevné pozemky, na ktorých sa pracovalo brigádami. Ostatní roľníci hospodárili ešte súkromne.
Každý občan si bol vedomý poslania, ktoré ho čaká v JRD. Každý vedel, že práca v JRD je omnoho ľahšia a dokonalejšia. Roľníci sa na vlastné oči presvedčili, že práca strojom je rýchlejšia, úspornejšia a k tomu oveľa kvalitnejšia ako práca ručná. Keď si to sami osvedčili dali sa skutočne do práce. Pravda, všade sa vyskytujú ťažkosti a takto bolo aj v tunajšom JRD. Práca bola hamovaná zo strany tých občanov, ktorí ešte vždycky neúplne pochopili význam a poslanie JRD. Našli sa aj mnohí, ktorí podpichávali občanov k nevere. Snažili sa všemožnými spôsobmi rozvrátiť tieto myšlienky.
Jednotné roľnícke družstvo sa však udržalo v svojich koľajách. Bolo to zásluhou niektorých členov a tiež samotného výboru. Jednotné roľnícke družstvo čím ďalej tým viac zapúšťalo svoje korene. A tak na druhý rok bolo plánované upustiť od I. typu a prestúpiť na II. typ. Predpoklady k tomuto prechodu boli priaznivé a počítalo sa, že v nastávajúcom roku sa prikročí k ďalšiemu typu. Tento celý rok sa zotrvalo ešte v I. type.
V škol. roku 1950/52 vyučoval Jozef Skonc. Bol poverený ako riaditeľ školy. Škola je doposiaľ jednotriedna. Jozef Skonc odišiel do základnej vojenskej služby a na jeho miesto je pridelený Jozef Račko z Kudloviec, okr. Humenné. Tento pôsobí na tunajšej škole len 5 mesiacov. Po ňom prichádza Jozef Palenčár, ktorý začína riadne vyučovať.
Škola je umiestnená v kantorskom byte. Miestnosť, ba ani samotná budova školy nevyhovuje. Je umiestnený tesne medzi budovami, takže neposkytuje výhľad. Okná sú obrátená na západ, preto učebňa trpí nedostatkom svetla. Lepšie by poslúžila stará škola, ktorá je v opustenom stave. Je tiež na tom istom dvore, lenže postavená ďalej na juh, takže sa už nenachádza v blízkosti domov. Okná sú urobené na východ, čo je účelne pre lepšie osvetlenie. Samotný dvor nie je dosť priestranný, takže žiakom neposkytuje dostatočnú voľnosť počas prestávok. Škola je udržiavaná na dostatočnom stupni. Ťažkosti sa vyskytujú pre malý počet miestnosti. Kabinet, ktorý je potrebný pri škole nie je, z dôvodov už spomínaných. Pri stavbe novej školy, ktorá sa plánuje stavať v rokoch 1955-56 je treba dbať na správne umiestnenie školy najmä po stránke hygienickej.
Dňa 1. mája obyvatelia išli manifestačne do okresného mesta, aby oslávili sviatok pracujúcich celého sveta. Taktiež sú charakteristické oslavy 9. mája, oslobodenie ČSR Sovietskymi vojakmi.
Rok skúmania s predošlým bol priemerný. Úroda bola dobrá.
V tomto roku sa začala oprava cesty. Stáva sa už schodnejšou, ale autobus ešte nepremáva.
Už v tomto roku sa hovorilo o regulovaní potoka, ku ktorému nedošlo. Potok preteká cez dedinu. Jeho terajšia úprava nezodpovedá po stránke zdravotníckej a tiež aj po stránke estetickej. V čase jarných a jesenných dažďov sa voda z jeho koryta vylieva a zanecháva kaluže, ktoré ťažko vysychajú.
S výstavbou dediny sme pokročili. Ostalo už len niekoľko domkov, kde je treba ukončiť len niektoré práce. Vybudovanie nových domkov sa previedlo v dvojročnom pláne. No ešte doposiaľ nám tkvejú v pamäti neblahé spomienky na povojnové časy. Následky vojny nám zachytávajú fotografie, ktoré sú vlepená v albume patriacemu k obecnej kronike. Tieto fotografie venuje Jozef Pavolko pamiatke obecnej kroniky. Fotografia č. 11 nás upomína na zrúcaniny fary z r. 1944. Záber č. 12 nám ukazuje robotníkov pri práci, z čias budovania Jankoviec. Na zábere č. 13 vidíme farskú budovu po čiastočnej oprave, slúži na bývanie. Na ďalšom obrázku vidíme budovanie novej fary (č. 14) 15. obrázok nás upomína na svadbu z Jankoviec. V pozadí je nová budova fary. Počas II. svetovej vojny nebol poškodený kostol stojací uprostred dediny (č. 16)
Doposiaľ Jankovce nemajú verejných budov, okrem školy, fary a kostola. Škola je od vojny umiestnená v druhej budove. Celá obec je malá. Má okolo 50 domových čísel. Obklopená je zo všetkých strán kopcami, ktoré ju ochraňujú pred vetrom.
V tomto roku kroje ustupujú do úzadia. Všetko sa mení. Na obrázku č. 17 vidíme pastierov kráv. Je ním Juraj Hudák a Andrej Pavolko. Nohavice, ktoré majú pastieri sú ušité z domáceho plátna.
Obrázok č. 18 nám zachytáva dedinčanky v krojovanom oblečení.
Charakteristické sú krátke sukne, zdobené rôznymi čipkami, mnohokrát prešívané a skladané drobnými záhybkami. Vynikajú tiež blúzky, hodne zdobené, nepriliehavé.
V tomto roku malo dôjsť k založeniu druhého alebo tretieho typu. Nakoľko podmienky sa zhoršili, k založeniu vyššieho typu nedošlo. Aj naďalej sa pracovalo na cirkevných pozemkoch a to brigádami. Traktorová stanica bola najbližšie vo Víťazovciach. Odtiaľ boli rozposielané stroje aj pri súkromných prácach. Práca strojmi bola oveľa ľahšia aj výnosnejšia. Tu sa nám však vynorí otázka, prečo sa nepristúpilo k spoločnému hospodáreniu.
Vieme dobre, že založenie JRD si vyžaduje mnoho namáhavej práce. Ľudia sú bojazliví ku každej novote a tak ani nie čudo, že aj v tomto prípade sa stavali nie celkom kladne. Bola to práca niektorých ľudí, ktorí nahovárali k neistote. Prvé roky družstvo malo zaiste ťažkosti a tieto dôvody sú príčinou toho, že roľníci ostávajú v I. type.
Celú prácu vedie predseda za pomoci ostatných členov. Práca má byť kontrolovaná kontrolným výborom za vedenia Jána Trusáka.
Výbor MNV sa nezmenil. Od r. 1950 je predsedom Andrej Karnaj, povolaním roľník, tajomník Juraj Tomáš, podpredseda Andrej Tomáš, členovia: Ján Jeňo, Andrej Šurin, Pavol Papinčák.
Miestny národný výbor spolupracoval s výborom JRD, aby tak zlepšili prácu. Nakoľko v obci sú straníci, majú zvolený výbor. Predsedom MOKSS je Vasil Tyndik, ostatní členovia výboru sú: Karnaj Andrej, Tomáš Jozef, Tomáš Andrej, Papinčák Pavol, Kasarda Andrej. Musíme tu podotknúť, že stranícky výbor nezaháľal, ale pomáhal pri uskutočňovaní tohto veľkolepého diela. Boli to straníci, ktorí sa zaslúžili o prechod do vyššieho typu JRD.
V tomto roku sa v Jednotnom roľníckom družstve nič nezmenilo. Ostal naďalej len I. typ. Prekážky sú známe. Niektorí občania odchádzajú za prácou do Čiech, čo veľmi vplýva na pracovnú morálku ostatných. Výbor svoju prácu vykonáva, ale nestačí na všetko. Stranícky výbor sa mení. Za predsedu je zvolený Ján Dančo, ostatní členovia sa nemenia.
V tomto roku sa robila cesta cez dedinu. Každý mal za prácu zaplatené. Stará cesta nevyhovovala najmä v jesennom a jarnom období. Cesta sa upravila z navozeného kamenia a štrku. Po jej úprave dedina dostala oveľa krajší vzhľad.
Zariadenie kancelárie MNV má pre obec a tiež pre samotný výbor veľký význam. Zriadená je v pred. časti budovy Jána Hrebovčina. Zaberá iba jednu miestnosť.
Charakteristické pre obec Jankovce je, že každý rok je zmena učiteľa. Doposiaľ vyučujúci Jozef Palenčár odchádza do základnej vojenskej služby. Pre nedostatok učiteľských síl nebol ihneď pridelený učiteľ. Zastupuje ho Jozef Kocík, toho času pôsobiaci na NŠ vo Víťazovciach. Deti tým trpeli, pretože sa vyučovalo len 3-krát týždenne.
V novembri bol na tunajšiu školu pridelený Jozef Tkáčik, rodák z Ptičieho, okres Humenné. Vyučovanie začína 3. novembra s počtom žiakov 28.
V roku 1953 bol založený III. typ JRD. K založeniu došlo predovšetkým úsilím ONV. Pred vstupom do JRD tretieho typu navštívili JRD v Habure, okr. Medzilaborce a v obci Leles pri Kapušanoch. Občania po návšteve vzorných JRD jednotne vstupovali do III: typu.
Predseda JRD je zmenený. Je zvolený Michal Bačovčin. Pretože sa vzdal, funkciu predsedu preberá Michal Macko. Tento odchádza do práce a funkciu preberá novozvolený predseda Ján Dančo.
Súkromné hospodárenie ustúpilo spoločnému. Pri práci pomáhajú stroje. Ľudia nie sú zaťažení drinou ako doposiaľ. Začína spoločný osev. Rýchlosť a kvalita v obrábaní pôdy stúpa. Sú zriadené spoločné maštale a to z farských, kde je ustajnený dobytok. Ošipárne sú tiež spoločné. Sú postavené za dedinou smerom k Lukačovciam. Započalo s výstavbou maštalí pre hov. dobytok, pretože terajšie nevyhovujú. Kone sú doposiaľ v súkromných maštaliach. Opatera nie je taká ako sa vyžaduje.
Prichádza jeseň. Jednotné roľnícke družstvo sa rozpadáva. Príčina je tá, že občania masove odchádzajú na práce do závodov. Príčiny sú tiež vo výbore, ktorý nevie usporiadať pomery priaz. a zabezpečiť ďalšie vykonávanie hospodárskych prác. Veľa záleží aj na družstevníkoch, ktorí túto myšlienku nepochopili dostatočne.
Týchto však nebolo veľa, no predsa strhli za sebou aj ostatných. V jeseni nastalo úplne rozpadnutie Jednotného roľníckeho družstva.
Týmto rokom pribúda do Jankoviec telefónne spojenie. Telefónny prístroj je umiestnený v kancelárii MNV. Pre obec to má nesmierny význam. V prípade rýchleho onemocnenia alebo iných vážnych záležitosti sa muselo isť do Košaroviec vzdialených 3km.
Opäť nastáva zmena vo výbore strany. Za predsedu je zvolený Andrej Šurin. Svoju funkciu zastáva svedomite. Pomáha pri všetkom. Jeho úsilím bola založená osvetová izba u Štefana Fiľarského, ktorý dostáva riadny poplatok. Osvetová izba má slúžiť občanom v čase kult. podujatí a prednášok. Z toho vidíme, že kultúrny život sa začína rozvíjať aj na našej dedine. Kultúrnym pracovníkom je tu miestny učiteľ. Jeho práca je odmenená podľa celkového zhodnotenia.
Dedina sa vzmáha. Začína sa úprava potoka, ktorý neúmerne preteká cez dedinu. V čase veľkých dažďov sa rozlieva po ceste, kde potom zanecháva veľké kaluže.
Peňažná reforma nastala v jari. Táto reforma bola potrebná. Štát pri svojom pochode k socializmu zmenil staré formy a taktiež aj staré peniaze neúčelné pre nové hospodárstvo. Nové peniaze sa dostali hneď do obehu. Najväčšie papierové peniaze sú 100 Kčs, potom sú: 50 Kčs, 25 Kčs, 10 Kčs, 5 Kčs, 3 Kčs, 1 Kčs. Kovové sú: 25 halierov, 10 halierov, 5 halierov, 3 haliere, 1 halier.
Mena peňazí bola 1:5, čiže sú päťkrát cennejšie ako staré. Obchodné ceny sa prispôsobili k novej mene. O krátky čas potom je zníženie šatstva a bielizne. Z toho vidíme, že čím kratšia cesta k socializmu, tým je pre nás lepší a radostnejší život.
V októbri nastáva zmena učiteľa Jozef Tkáčik odchádza k základnej voj. službe. S mesačným opozdením sa pokračuje vo vyučovaní. Začína učiť Ján Sukeľ, nar. r 1935 v Černine, abiturient Gymnázia v Humennom. Vyučovanie začína 3. decembra s 31 žiakmi v starej škola (kantorský byt).
